Huncokári je označenie pre ľudí, ktorí vyše 200 rokov žili a pracovali v malokarpatských lesoch. Názov pre túto uzavretú komunitu vznikol skomolením nemeckého slova holzhacker. Projekt vznikol trochu z trucu – boli sme frustrovaní z vandalov, ktorí v cíferskom chotári postupne zničili alebo poškodili vyše 20 mladých lipiek, ktoré sme vysadili. Hľadali sme miesto, kde bude ľudí menej.
Jabloň na lúke Kolovrátok
Sklená huta, Kolovrátok, Holint. To je niekoľko lokalít, kde huncokári žili ešte v polovoci minulého storočia. Okrem obrysov základových múrov ich domov po nich ostali ovocné stromy na lúkach. Najmä jablone a slivky. Trochu som sa popýtal a bol som príjmene prekvapený reakciou lesnej správy. Veľmi dobre prijali nápad obnoviť ovocné stromy ako pamiatku na huncokárov. A dokonca pomohli aj nejakým materiálom.
Zatiaľ je vysadených cca 15 stromkov, iba jablone a slivky. Všetko sú to semenáče, ktoré sme dali na trvalé stanovište ako dvojročné sadenice. O kvalitu plodov nejde, zveri je to jedno. Dôležité pre nás je získať odolné dlhoveké stromy. Je pravda, že to ide pomaly a navyše je tu veľa vysokej zveri, ktorej úplne najviac chutia terminálne výhonky a urobí aj nemožné veci, aby si mohla odhryznúť.
Jabloň na lúke Kolovrátok
Čaro práce na malokarpatských lúkach je aj v tom, že tu nie je mobilný signál. Keď sem človek príde v apríli, keď je zakvitnutá mohutná „matka“ čerešňa na Sklenej hute, je to malý sviatok.
